Herkulárium

Nedávne sledovanie správ ma priviedlo k zamysleniu sa. Bola tam totiž reportáž o tom, ako v jednej dedine na východnom Slovensku našli až 3 tony toxického odpadu. Rôzne rakovinotvorné látky a ktovieaké svinstvo sa len tak povaľo v sudoch a vreciach v nezabezpečenej budove. Starosta obce napriek tomu, že kontaktoval majiteľa areálu, (pravdepodobne šlo o bývalé roľnícke družstvo) nedočkal sa žiadnej reakcie. Majiteľovi je to jednoducho jedno. (pravdepodobne další slovenský arogantný zbohatlík) Práve nad týmto som sa zamyslel. Prečo sme my ľudia taký arogantní nielen k sebe ale aj k prírode, zvieratám a takmer všetkému? Zničením životného prostredia škodíme tiež sami sebe. Ale kto je trošku ďalej, je zrejme presvedčený že sa ho to netýka a nemá to na neho dopad. To je však omyl. Všetko má dopad na všetkých. Na niekoho vo väčšej a na niekoho v menšej miere, ale má. My ľudia si neuvedomujeme že náš čas existencie na planéte zem je zanedbateľný z hľadiska toho ako dlho už je Zem planetou. Hovoríme o škodlivosti jadrovej energie a pritom našu matičku Zem štavíme a ťaháme z nej ropu, plyn a kadečo iné. To však nevadí! Ropa a plyn sa možno vytvoria zas, alebo ani nemusia, načo? Z hľadiska existencie vesmíru a aj našej planéty je to zanedbateľné. My poškodíme len samých seba. Zničíme životné prostredie a naše potomstvo už nebude mať kde existovať. Takže z tohto pohľadu sa Zem ani vesmír nemusia ľudí obávať. V prvom rade by sme sa my sami mali báť seba. Z tohto všetkého totiž vychádza jediné, a to je to, že najväčším nepriateľom človeka je človek sám. A čím je človek bohatším, z pravidla tým je väčším nepriateľom seba a aj ostatných. Nie je to vždy pravidlom, ale v drvivej väčšine prípadov to platí. Ale toto moje zamyslenie nie je o tom, či je niekto bohatý alebo chudobný, ale o tom ako si stále úspešne škodíme viac a viac. Je paradoxné ako sa bojíme chorôb ako je vtáčia chrípka alebo AIDS, ale nebojíme sa toho že keď si zničíme ovzdušie a životný priestor bude to oveľa väčšia katastrofa. Ľudia sú už takí. Nedokážu myslieť do ďalekej budúcnosti, maximálne do tej, ktorej sa majú šancu dožiť. Ako sa hovorí "po nás potopa". Bohužiaľ je to naozaj výstižné. Možno niekedy v budúcnosti sa ľudia spamätajú (keď ešte budú mať čas) a začnú si uvedomovať koľko škody napáchali. A generácie, ktoré prídu po nás budú mať chuť vymazať svojích predkov z histórie, ale tým (teda nám) to bude už jedno.