Herkulárium

7.8. a 8.8. sa uskutočňuje už po tretíkrát na Slovensku jeden z najlepších festivalov. Orange music summer Domaša. Tento ročník je k priaznivcom dobrej hudby zvlášť priaznivý. Program je nabitý neskutočným množstvom kapiel a spevákov. Nečudo veď jeden festivalový deň trvá od 13.00 popoludní do 03.00 ráno. Keďže minulého druhého ročníka (keď tam pobehoval holý Robo Mikla) som sa nemohol zúčastniť, tešil som sa teraz na tento tretí ročník ako na niečo nové. Prišli sme s partiou na miesto konania (rekreačná oblasť DOMAŠA EVA - Holčíkovce) dosť neskoro. Cca okolo 19.30. a festivalový deň bol samozrejme v plnom prúde. Zastihli sme ešte skupinu Hex, Noc a deň, Clear, Forma, Mira Žbirku (celý kameň úrazu), Gladiátor, Peha a pobrali sme sa preč preto že ďalšie kapely nás veľmi neoslovili. Ako som už spomínal, nálada bola perfektná až do chvíle keď na pódium vstúpil Miro Žbirka a urobil si z letného festivalu vlastný koncert. Priznám sa že Mekkyho nemám príliš v láske, ale ako tolerantný človek som mu bol ochotný dopriať tiež jeho 40 minút vystúpenia. Aké nemilé bolo moje prekvapenie keď Mekky hral vyše hodinu aj 20 minút. Jednoznačne sa mu z pódia nechcelo lebo po skončení vystúpenia vykrikoval do mikrofónu aj napriek tomu že už odovzdal slovo moderátorovi. Stále sa vracal aj napriek tomu že nebol vyvolávaný a ľuďom vzadu už poriadne liezol na nervy. Bolo počuť výkriky ako, vypadni alebo pretočte ho. Ale pekne po poriadku. Mekky štandardne nepriniesol na pódium nič nové. Hity 80-tých rokov milión krát obohraté bez prvkov inovácie. Jeho sprievodný gitarista však previedol zopár grífov čím niektoré skladby troška oživil, ale na Mekkyho starej štruktúre prakticky nič nezmenil. Ako vidno komunisti sa síce do parlamentu nedostali, ale komunistickým umelcom sa darí dobre. Keď som si myslel že už dá konečne pokoj (po cca siedmych skladbách, veď viac nehrali ani Noc a deň) zavolal na pódium „druhú najlepšiu speváčku“ Martu (prvá je predsa Marika). Čuduj sa svete. Prišla až z Čiech aby s ním zaspievala len jedinú skladbu. No neviem ako kto, ale ja túto „slečnu Martu“ ako ju Mekky predstavil absolútne nepoznám. Okrem jedinej skladby, ktorú s ním naspievala asi nezaspievala v živote nič iné. Nepoznajú ju takmer ani v Čechách. Po odspievaní „úžasnej“ Čo bolí to prebolí som si opäť márne myslel že už je koniec. Ale kde že. Do varu sa začal namiesto publika dostávať práve Mekky. Začal vykrikovať ako mu je na východe dobre a pozdravovať Košice, Prešov, Banskú Bystricu a Bratislavu. Začal som mať obavy o jeho duševný stav. Po nejakých ďalších troch evrgrínoch som sa opäť tešil na koniec, ale Mekky sa nedal zahanbiť a začal baviť publikum odrhovačkou od The Beatles, Hej Jud. Niekoľko ľudí vpredu síce opakovalo čo predspieval, ale väčšine sa už začala peniť krv v žilách. A ani to ešte nebol koniec. Mekky pridal Atlantídu (mimochodom celkom dobrá skladba, ale po tom čo predviedol doteraz som mal alergiu už aj na ňu). Potom nastalo spomínané odovzdanie slova moderátorovi, ktorý síce vybehol na pódium, ale ďalších dobrých 5 minút tam pôsobil len ako štatista. Ani len nemukol. Ešte štastie že Mekkyho nenapadlo porozprávať nejakú historku. Už som len tŕpol aby nejaká slečna vpredu nezakričala že ešte chce prídavok. Mekky by to určite začul a pridal aspoň päť skladieb o ničom. Posunul tak celý festivalový program. Viem, to sa stáva, ale u kapiel, ktoré sú miláčikmi publika a burácajú pri nich všetci prítomní. Mekkyho však späť nikto nevyvolával hurónskym skandovaní, ale on sa predsa len vrátil. Asi mal ešte čas kým mu šiel autobus. No proste Mekky to poriadne prepálil. Nebol totiž zlatým klincom programu, ale to mu asi organizátori zabudli povedať. Celý čas Mekky spomínal aj Jula Viršíka, ktorý bol jedným z organizátorov, možno preto si toľko dovoľoval (myslím Mekkyho). Moja obľúbená kapelka Peha mala prísť na rad o 0.20. ale vďaka Žbirovmu „showmenstvu“ o 0.10 začínali Gladiátor a Peha bola ešte v nedohľadne. Cestou preč som stretával kopec sklamaných detí s rodičmi (napriek pokročilému času), ktorý o polnoci odchádzali sklamaní že nevideli Pehu a Katku Knechtovú, ale namiesto toho museli sledovať nejakého deda, ktorý trpí utkvelou predstavou že je Paul McCartney. Bohužiaľ aj takéto veci sa na festivaloch stávajú. Niekto skrátka nevie kedy má dosť. Lepšie by spravil keby si sadol s gitarou doma pred zrkadlo a tam by videl nadšeného fanúšika a mohol by bliakať do bezvedomia. Včerajší festivalový deň mi úplne pokazil, ale už sa teším na dnes lebo v programe už nefiguruje žiadna narcistická vykopávka. Ale o tom možno zajtra.